Bol jeden bača; a keď bol bačom, musel bývať aj vysoko na horách na salaši. Keď odvaril, syr i žinčicu do

komory odpratal a zamkol, prepustil tak niekedy kolibu dajednému z ovčiarov varovať a sám si ešte zašiel za

ovcami zapískať na píšťalke, podívať sa okolo po horách a dolách, i po tom širokom belastom nebi.

Raz – bolo to v jeseni, keď idú hady do zeme spať – zastal si milý bača pri jedli, podoprel sa na vatráľ a zahľadel

sa pred seba, dolu do hustej hory. Tu div dobre že nepodlomili sa mu kolená! Sila hadov hrnula sa zo všetkých

strán a priliezali všetci ku zápoli, milému bačovi zrovna pred oči. Keď k zápoli doliezli, vzal každý had na jazyk

akúsi zelinku, čo tam rástla, dotkol sa zelinkou skaly, – a tá otvorila sa mu sama od seba. Hady, jeden po druhom,

mizli v tej skale, len akoby boli prepadli sa.

Bača hútal, hútal, čo by to bolo, až i sám rozhútal sa na voľač. Prikázal psovi Dunaj ovi, aby ovce zavracal, a sám

poď k zápoli.

„Musím ja,“ rečie si, vyskúsiť, čo to za zelinka a kde to tie hady lezú.

Zelinka bola ako zelinka – neznal aká; keď ju ale odtrhol a dotkol sa ňou skaly, skala otvorila sa i jemu. Vošiel

dnu – a tu jaskyňa priestranná, jej steny len tak ligotali sa od zlata a striebra, ako čo by to bolo hviezdami posiato.

Naprostred jaskyne stál zlatý stôl, na stole ležal pokrútený velikánsky starý had; ostatné hady takže ležali okolo

stola a po jaskyni. Spali už všetci, ani nehli sa, keď bača vnišiel.

Bačovi páčila sa jaskyňa, nuž poobzeral si ju zo všetkých strán. Potom ale pomyslel si aj na ovce a na sálaš.

„Eh,“ rečie, ,videl som, čo som chcel, idem naspäť.“

Bolo mu ľahko riecť ,idem“, ale ako von? Zápoľa zavrela sa i a ním, ako i za hadmi, a on veru nevedel, čo robiť,

aby otvorila sa mu. Milý vtáčik v klepci probúval i tak i tak, ale skala bola neústupná.z

„Nuž čože? Keď nemôžem von, budem i ja spať,“ rozmyslel sa konečne, ukrútil sa do širice, ktorú na šťastie sebou vzal, ľahol si a usnul.

Nezdalo sa mu, že by dlho spal. keď ho tu akýsi šust a šumot prebudil. Strhol sa, ký čert mu to po kolibe šuští, lebo nazdal sa, že spí v kolibe

na salaši. Ale keď oči pretrel, zasvitlo mu, kde je. Zaligotali sa mu steny jaskyne a naprostriedku zlatý stôl. Starý had ležal ešte vždy na ňom

pokrútený, ale ostatné hady dvíhali hlavy, lízali zlatý stôl a tu i tu zasipeli: „Či už čas?“ Starý had, ten počúva ich sipenie, až i sám zdvihne

pomaly hlavu a povie: „Už čas!“

Ako to vypovedal, natiahol sa od hlavy do chvosta ako prút, zliezol zo stola na zem a pobral sa von. Všetky hady liezli za ním. Bača tiež

roztiahol sa, ako bol dlhý, stačil si pár ráz ešte aj zívnuť, a tak pobral sa za hadmi, mysliac si pre seba: ,Kadiaľ ony pôjdu, pôjdem i ja.“ Ľahko

riecť ,pôjdem i ja“ – len ako? Starý had dotkol sa skaly, tá otvorila sa a hady vyliezli von. Za posledným chcel aj bača, ale zápoľa zavalila sa

pred ním, len mu tak v očiach mrklo. A starý had zvonku hvízdajúcim hlasom zasyčal:

„Eh, človiečku, musíš ostať tu!“

„Eh, čo by som tu robil?“ ozve sa bača. „Gazdovstvo tu nemáte, robotu mi nedáte a spať naveky nebudem. Pusťte ma von, mám ovce na salaši

a doma zlú ženu: bude ma hrešiť, keby včas neprihnal.“

„Ty skorej odtiaľ nevyjdeš, dokiaľ nezložíš trojnásobnú prísahu, že nebudeš vravieť, kde si bol a ako si sa dostal k nám,“ zahvízdol had.

Čo mal bača robiť? Vďačne zabožil sa im do tretice, nie, že nepovie, len aby ho pustili von.

„Ak nebudeš prísahu držať, veru povodí sa ti zlenedobre!“

zahrozil sa had bačovi, keď ho von vypúšťal.

Ale tu ešte len vtedy, keď na biely svet vystúpil, začali sa pod bačom kolená podlamovať. Preľakol sa toho, čo videl. Veď ti tu namiesto jesene

už rozvité bučky a stráne okopnelé zelenajú sa jarnou pašou!

„Beda mne!“ zalomil rukami, „ja človiečiksprostáčik,

čo som to urobil! Veď som ja zimu prespal vo skale! Jaj, ovce moje, kde vás nájdem!

Jajže, žena moja, čo tá povie – tá mňa tu umučí!“

Tak bedákajúc, pobral sa v tú stranu, kde jeho koliba stála. Pri kolibe zazrel ženu, že tam voľač upratuje. Bojac sa, že hneď nanosí sa mu do

vlasov, schoval sa za košiar. Ako tam čupí, vidí ti raz, že tu odvoľakiaľsi prikvitol akýsi pekný človek a dopytoval sa jej, kde má muža. Bačova

pustila sa do plaču a rozprávala tomu pánovi, že jej muž ešte hen v jeseni odišiel za ovcami a viac nevrátil sa. Pes Dunaj že ovce podvečer

priviedol, ale o bačovi niet viac ani chýru, ani slychu.

„Iste toho vlci zožrali, alebo bosorky na kusy po hore rozvláčili,“

nariekala bačova.

„Ej, neplač, žena moja,“ ozval sa na to bača spoza košiara, „veď

som ti ja tu! Nezožrali ma vlci, ani ma bosorky po hore

nerozvláčili; lebo som sa bol tu, hľa pod lesice uložil, zaspal som

a prespal som zimu v košiari.“

Ej, ale si to milý bača zle poradil! Ako bačova slová jeho začula,

nechala plač byť plačom a pustila sa nemilobohu

do hrešenia, až

hora ozývala sa;

„Bodaj ti sto hrómovitých bohov do duše udrelo, ty pochábeľ, ty

pľuhák! Si ty statočný chlap? Aký si ty bača? Poručí ovce do

vôle božej a sám ľahne pod košiar a spí ako had v zime! Či to kto

slýchal?“ Bača si pomyslel v sebe: ,Tá to už len uhádlaľ Ale

mlčal ako peň, lebo pravdu povedať nesmel. Ten pekný človek

povedal jeho žene, aby len utíšila sa, že to nebude tak, ako muž

povedá, že ten musel kdesi inde zimovať; ale že im to ešte na

dobré vypáli, keď len muž pravdu povie, kde bol. Hja, ale bačova

začala rozhadzovať sa

ešte len teraz, aby muž dúškom vyjavil, kade túlal sa, kde u kadejakých zimoval. Ktovie, čo by z toho porobilo sa, keby ten pekný pán nebol

bačovej voľač do hrsti šuchol a nahovoril ju, aby už len ticho bola a šla radšej domov do dediny, že je už aj tak nepotrebná na salaši, keď je

sám bača tu a zariadi si všetko.

Keď bačova odišla, vzal pekný pán na seba svoju opravdivú podobu a tu videl bača pred sebou černokňažníka z hôr. Poznal ho hneď, pretože

černokňažník má v čele tretie oko. Černokňažník je človek veľmi mocný, sám premení sa na akúkoľvek podobu, a kto by chcel sprotiviť sa

mu, toho urobí hneď trebárs i baranom alebo capom. Nie div, že preľakol sa i bača náramne, mal pred ním ešte väčší strach ako pred ženou.

A černokňažník vzal si naozaj baču na mušku, a len aby hneď a naraz vravel, kde bol, ča videl. Bača zanemel, zarazil sa; mohol ho kresať ako

drevo, nebol by údom pohol, bál sa starého hada, bál sa ešte zrušiť prísahu; nuž mlčal. Keď ale černokňažník po druhý, po tretí raz, a už

hrozným hlasom pýtal sa, kde bol a čo videl, ba keď postava černokňažníkova rástla pred ním ako zo zeme, tu zabudol bača na hada i na

prísahu. Priznal sa, kde bol, ako dostal sa do skaly a čo tam skúsil.

„No, dobre,“ riekol černokňažník, „teda poď so mnou; ukážeš mi tú skalu i tú zelinku.“

Bača musel stúpať.

Keď prišli pod zápoľu, odtrhol bača zelinku, položil na skalu a skala otvorila sa. Černokňažník ale nešiel dnu, ani baču nepustil; len vytiahol

akúsi knihu a začal z nej čítať, a čítal len a čítal. Bača triasol sa na celom tele ako prút.

Zrazu zatriasla sa zem: zo skaly ozývalo sa syčanie, hvízdanie a von vyliezol ukrutný šarkan, na ktorého bol premenil sa starý had. Z papule

mu siahal plameň, hlava bola hrozitánska, chvostom ťal napravo i naľavo a ktorý strom zasiahol, ten prerazil.

„Hoď mu tú ohlávku na hrdlo!“ kázal černokňažník, podávajúc bačovi akési opraty, pritom ale oči z knihy nespúšťal. Bača vzal ohlávku, ale

bál sa čo len pristúpiť k šarkanovi. Iba keď mu to černokňažník po druhé i po tretie rozkázal, vôlnevôľ,

poslúchol.