Ako šlo vajce na vandrovku? — Nuž urobilo si aj ono, ako si každý robieva: Kotúľ! zakotúľalo sa a pustilo sa, kadiaľ mu bolo ľahšie, kadiaľ by nezavadilo do tuhšieho od seba. Jednak stalo sa to ešte za starých časov, nuž veľa ani neopytujte sa, ako to mohlo byť; dosť, čo je o tom rozprávka.

Za starých časov išlo teda vajce na vandrovku a stretlo tam raka.

„Kde ty ideš?“ rečie mu ono.

„A tyže kde?“ rečie mu on.

„Ja idem na vandrovku!“

„A veď ani ja nechcem byť horší od teba; pôjdem i ja!“

Bol jeden bača; a keď bol bačom, musel bývať aj vysoko na horách na salaši. Keď odvaril, syr i žinčicu do

komory odpratal a zamkol, prepustil tak niekedy kolibu dajednému z ovčiarov varovať a sám si ešte zašiel za

ovcami zapískať na píšťalke, podívať sa okolo po horách a dolách, i po tom širokom belastom nebi.

Či už bolo, či nebolo, žil raz jeden cár. Sedel si on raz na tróne, a tu k nemu prišiel cudzozemský vyslanec. Nepovedal ani slova, len urobil kriedou čiaru okolo cárskeho trónu a mlčky si stal obďaleč.

Začudovaný cár sa spýtal:

– Čo to znamená?

Ale vyslanec neodpovedal ani len slovíčkom.

Bol raz jeden človek a mal troch synov. Dvaja starší boli múdrejší ako najmladší, a preto sa mu vždy len posmievali. Otec raz povedal: – Keď je už tento môj najmladší taký nepodarený, dám ho ja za pastiera. – I dali ho za pastiera.

A keď už bol šuhaj rok pri ovciach, stretol raz starenu a tá mu riekla: – Chlapče, a čože ty pasieš ovce? – A šuhaj jej odvetil: – Nuž vidíte, bratia ma nemajú radi a otec ma dal za pastiera. – A akože sa máš? Máš dobrého gazdu a dobrú chovu? – spýtala sa ho starena. – Hej, hej, – odvetil jej šuhaj. – Gazdu mám veľmi dobrého a najem sa do sýtosti. – A vtedy mu starena povedala: – Nuž a čože ti teda chýba? – Gajdy. – I dala starena chlapcovi gajdy. Potom odišla a nechala ho samého.

Žil raz chudobný želiar s dvoma synmi vo veľkej biede. Čo ako starostlivo obrábal svoj kúsok prenajatého poľa, nedalo mu chleba pre tri lačné hrdlá. A kdeže by mu ešte zvýšili aj peniaze na nájom? Zlý gazda žiadal veru vysoký nájom od biedneho želiara.

Raz prišiel čas rátania. Úbohý želiar nemal ani groša a tŕpol hrôzou pred gazdom. Sám si netrúfal poprosiť ho, aby mu pozhovel, nuž poslal k nemu syna.

Kde bolo, tam bolo, bolo raz malé dievčatko. A dievčatko malo starú mamu. Dievčatko bývalo v dedine, stará mama v neďalekej hore.

Stará mama uplietla raz svojej vnučke červenú čiapočku. Čiapočka dievčatku tak pristala, že každý, kto ho v nej uvidel, sa pýtal:

"Červená Čiapočka, kde ideš? Červená Čiapočka, čo nesieš?"

Dievčatko sa s každým pekne rozprávalo, preto ho mal každý rád. Aj toto meno mu dávali len z lásky. Napokon ho nik inakšie nevolal, len Červenou Čiapočkou.

Boli raz dve deti, Janko a Anička.
Nebožiatka nemali ani mamku ani otca, samy bývali v malej chalúpke pod horou. Nuž bolo im veru všelijako. Nevedeli si oprať ani uvariť, a čo horšie, ani si nemali čo. Ale hora nebola bezcitná, predsa im len nedala zahynúť. Od jari do jesene im dávala aj čosi do úst, aj dreva na zohriatie.
"Lenže čo bude v zime?" strachoval sa Janko, ktorý bol starší a skúsenejší. "Čo bude s nami v zime?"
Raz sa Janko vybral do hory na hríby. Zašiel už ďaleko od domu, keď tu začul volanie. Pobehol za hlasom a čo vidí: žena, už postaršia, zaviazla s taligou v mokradi, nemôže sa hnúť. Priskočil Janko a pomohol jej z bariny. Ba potiahol taligu až dolu pod horu, kde už bola cesta rovnejšia.

Bolo to za oných čias, keď mačky črievice nosili, žaby v čepcoch chodili, somáre ostrohami po uliciach štrngali, zajace naháňali psov. Vtedy žil v jednej krajine kráľ a mal utešenú a veľmi bystrú dcéru. Prichodili k nej na vohľady kniežatá a králi z ďalekých krajín, ale ona nechcela ani jedného, až napokon oznámila, že si vezme iba toho, kto dokáže tri noci pri nej bdieť a nedovolí jej ujsť. Chýr sa rozniesol široko-ďaleko a prichodili kniežatá i králi, aby si ju zaslúžili, ale nikto ju neustriehol a každý za svoju smelosť životom zaplatil. Povesť o princeznej sa dostala ďaleko, až za hranice do kráľovského hradu, do uší mladého kráľoviča Mateja, šuhaja pekného ako jeleň a bystrého ako sokol.
Keď Matej počul o krásnej princeznej, vyskočil na rovné nohy, že pôjde k nej strážiť. Darmo mu otec zabraňoval, darmo prosil, zakazoval, Matej si nedal vôľu zlomiť, a napokon ho otec predsa pustil.
Kráľovič Matej si nabral peňazí, ostrú šabľu si o bok pripäl a sám sa pustil do sveta skúsiť šťastie.
Na druhý deň postretol na hradskej človeka. Vliekol sa akosi mrzutý z nohy na nohu. Matej sa k nemu pridal a opýtal sa ho, kam ide.

Jedna matka mala dve dcéry. Jednu vlastnú a druhú pastorkyňu. Svoju mala veľmi rada, ale na pastorkyňu sa ani pozrieť nemohla. A to len preto, že Maruška bola krajšia ako jej Holena. Maruška nevedela o svojej kráse, preto sa čudovala, prečo sa macocha tak hnevá, kedykoľvek na ňu pozrie. Všetku prácu musela sama porobiť, upratovať, variť, prať, šiť, priasť, tkať, aj trávu žať. I kravičku musela sama, samučičká obriadiť. Holena sa len fintila a po izbe si voľkala. Ale Maruška všetku robotu rada urobila. Trpezlivo znášala, keď ju sestra i macocha hrešili, i jej nadávali. A boli zo dňa na deň horšie. A to iba preto, že Maruška bola zo dňa na deň krajšia a Holena škaredšia.
Tu si macocha pomyslela: "Načože si ja nechávam peknú pastorkyňu v dome? Prídu vohľači, zapáči sa im Maruša, a Holena mi ostane na ocot."

Bohatstvo, rozumu nepridá a chamtivosť aj o ten ostatný pripraví…

Žili raz na dedine dvaja ľudia: kupec Jano a poľovník Dano. Každý z nich bol iný.

Dano lovil ryby a zver, celý život pracoval, a predsa žil v biede. Jano nevedel ani luk natiahnuť, sojku od tetrova nerozoznal, neulovil v živote ani jedinkú rybu, nevedel ani len, čo je nevod, iba peniaze rátal, v kráme vysedával, a predsa si dobre žil. Dano mu odovzdával všetok svoj úlovok za múku a krúpy.

Jano bol chamtivý a nečestný človek.

Bral od Dana aj kožušiny. Do svojej knižky si zapisoval, čo bral a čo dával. Ale Dano nevedel čítať a písať, ani si porátať, koľko kupcovi dlhuje.